V bytovke máme susedov, ktorí majú záhradu v tej istej doline, ako my, len na opačnú stranu od hlavnej cesty. A o pár rokov dlhšie, ako my. Keďže je to môj bývalý kolega z bývalého zamestnania, vždy prehodíme zopár slov navyše, keď sa stretneme, ako s ostatnými, aj o záhrade. Nedávno sme sa v obchode len pozdravili, lebo pri státí v rade na pokladňu sa bavili s inými svojimi známymi. A nedalo sa nepočuť.
Reč bola o zelenine, aktuálnej téme. Všetci sa tešíme, ako nám to dobre rastie a dozrieva. Niektorí to tlačia rovno do pohárov, iní dávame prednosť konzumácii čerstvého, každý podľa svojho vkusu.
Ďalej pokračovala debata o ďalšom dennom programe. Bolo skoré dopoludnie, aj ja som dopĺňal zásoby a chystal sa na „náš ranč“. Aj susedia dostali otázku, či idú v tejto horúčave z mesta na dedinu a či je v ich kamennom dome príjemne. Na obe otázky odpovedali kladne, lebo obaja už nemusia do zamestnania a sú pánmi svojho času. Aj ja trávim slnečné dni radšej medzi stromami na záhrade alebo vo vnútri staršieho domu, kde je teplota a vlhkosť predsa len prijateľnejšia, ako v paneláku, tak som im rozumel.
Čo ma prekvapilo, bola odpoveď na tretiu otázku. Že či budú na dedine aj nocovať, lebo aj to je príjemnejšie, ako v meste, kde sa ani v noci nedá byt vyvetrať pod 25 stupňov Celzia. Takže ja ostávam vždy, keď nemám ráno v meste nejaké povinnosti. Jednak sa nepotím celú noc a jednak na dedine dokážem vstať aj o piatej ráno, keď ešte slnko nesvieti spoza kopca, ale už je vidno a vzduch je svieži. Do takej deviatej či desiatej hodiny dokážem veľa urobiť v ešte prijateľných teplotách a až potom si dám raňajky a vlastne pred poludním svoju „rannú“ kávu. No a popoludnie prečkám na lehátku, aby som podvečer znova pokračoval v práci.
Nie, nezostávajú, večer sa vracajú domov kvôli manželovi. Na dedine nemajú televízor. Ich známy s nimi súhlasil, dnešné moderné televízory si nevystačia s obyčajnou anténou na streche, potrebujú k tomu buď satelit alebo internetový kábel a nie je to jednoduché, takže návrat do mesta večer je pochopiteľný.
Pre koho ako, pre mňa nie. Rozhodne nie kvôli televízoru. Už dávno som pochopil, že veľké médiá neprinášajú informácie o tom, čo je dôležité, ale to, čím sa máme zaoberať. Že nás vlastne odvádzajú od pre nás dôležitých vecí. Že nám namiesto informácií prinášajú „správny“ názor. A „zabávajú“ stupiditami. V čase, ktorý by sme mali venovať sebe, svojej rodine a sebapoznaniu a vzdelávaniu.
Televízor sme už niekoľko rokov nezapli. Je to starý typ ešte s tou veľkou obrazovkou. Obávam sa, že jeho kondenzátory sú za tie roky tak vyschnuté, že by už ani nenaskočil. A dôvod, že prečo je ešte stále na stolíku je ten, že je ťažký pre jedného a že slúži ako stojan na veci, čo sú na ňom položené.
Nie, nežijeme odtrhnutí od sveta a diania v okolí. Len nesledujeme veľké médiá vtedy, keď oni chcú a čo oni chcú. Používame internet a na smartfónoch alebo notebookoch sledujeme to, čo my chceme a vtedy, keď sa to nám hodí. Aj tento článok píšem cez víkend na záhrade, popoludní schovaný pred horúčavou v dome, ktorý je príjemný aj bez klimatizácie. A počúvame pri tom internetové Rádio Blaník.
Všetci chcú vaše dobro. Nedajte si ho vziať.
Podobné príspevky
