Posledných niekoľko rokov je badať trend trvalého osídľovania chatiek v záhradkárskych kolóniách na Slovensku. Nie že by zarytí záhradkári po odchodu na dôchodok nevedeli večer opustiť svoje malé políčka a ovocné sady, aby dohnali zameškané počas aktívneho pracovného procesu. Skôr sa do osád sťahujú ľudia, ktorí až donedávna o pestovaní ovocia či zeleniny nemali ani páru. A záhradné chatky, určené na uloženie náradia a dočasné útočisko v zlom počasí sa im stávajú trvalým obydlím.
Hoci sú záhradkárske kolónie oplotené ako celok a kľúče od brán majú len záhradkári, ochrana ich majetku je takto spochybnená, keď sa trvalými obyvateľmi záhradných chatiek stávajú doteraz neznáme osoby, bez osobitného vzťahu k záhradke, pravda, ak nerátame to, že od niekoho za malý peniaz kúpili záhradku aj s chatkou.
Každý, kto mal možnosť stretnúť v záhradkárskej osade takýchto záhrakárov-obyvateľov, a to bez ohľadu na to, aký odtieň má farba ich pleti, si iste všimol, v akom stave sú ich záhradky. Najnovší príklad som videl aj tento víkend. Nový majiteľ sa nasťahoval do chatky a stredom záhrady vedie až pred chatku už vyjazdená cesta od kolies jeho starého auta. Pred bránou osady na asfaltovom parkovisku stáť s autom nechce, lebo je to 80 metrov od jeho chatky. A to, že takto „vyčlenil“ prakticky štvrtinu svojho pozemku z poľnohospodárskeho obrábania ho asi tiež nezaujíma. Lebo inak by musel toto miesto obrábať, rýľovať, sadiť tu krumple, papriky, paradajky, možno pár klasov kukurice a o všetko by sa musel starať. Takto je z toho cesta a on má teraz pokoj.
Normálny človek má občas tendenciu takýchto bezdomovcov, čo sa v núdzi uchyľujú do záhradných chatiek, aj ľutovať pre ich pohnutý osud. Nemajú peniaze, žijú z dávky v hmotnej núdzi a snažia sa všelijako prežiť najmä zimu. No keď sa z bližšia pozrieme na ich správanie sa, tak začína byť jasné, že nie sú v núdzi preto, lebo nemajú peniaze, ale preto nemajú peniaze, že ako sa správajú.
Normálny človek by sa po nasťahovaní do chatky alebo starého domu na dedinke pustil do nevyhnutných opráv príbytku, aby nezatekalo a nemrzol v ňom, prichystal si drevo na zimu na kúrenie, hoci sekerou a ručnou pílou, pretože nemá prácu, tak má čas celý deň. A po vzore starých rodičov prichystaným drevom obložil dom po okná, aby kým sa skúri, pôsobilo ako prídavná izolačná vrstva. A každý voľný kúsok pôdy by obrábal, aby si dopestoval základnú zeleninu a zemiaky, pretože ak ich neskôr nemusí kupovať, ušetrí si pár peňazí.
Nič z toho však u záhradkárov-bezdomovcov nevidieť. Drevo chystajú až tedy, keď im je najväčšia zima, a najlepšie je ukradnúť zo susedovej záhrady pár paliet z kompostoviska. Keď už je veľká zima, že sa nedá vystrčiť nos z chatky, tak minulú zimu v prenajatej chatke najskôr spálili drevený plôtik okolo kvetov a potom aj drevený regál v pivnici a nakoniec aj rebrík do pivnice. Však načo rebrík, keď v pivnici už nič nieto, však? A na jar to „zaklincovali“ spílením mladej jablonky pri chatke.
„Strácanie sa“ ovocia zo stromov či drobných predmetov z okolia chatiek je už, bohužiaľ, bežnou samozrejmosťou a nikto s tým nie je ochotný nič robiť. Ani štátna ani mestská polícia. A mesto svoju snahu končí len vyberaním daní za pozemky a chatky. Ale len od solídnych záhradkárov. Od bezdomovcov, ktorí tam trvalo bývajú, nie sú schopní vybrať nijakú daň, ani pokutu a ani ich nechať zavrieť. Na všetko dopláca slušný človek. Dokedy?
Zatiaľ je občas v záhradkárskej kolónii vidieť otrávenú mačku alebo psa. Zatiaľ.
Zaujímavé je, že sociálnym úradníkom nevadí, že v takýchto podmienkach bez tečúcej pitnej vody, bez kúpeľne a bez záchodu, vyrastajú malé deti.
Podobné príspevky
Maja
A to ešte nehovorím o hŕbe odpadkov, ktoré jednoducho vyhodia pred cudziu záhradu a poplatkoch za vodu.