Takmer každé leto počuť zo všetkých strán ponosy, že aký je zase deficit vlahy v pôde a že takéto sucho je devastačné. Že škodí ľuďom aj prírode, ako v záhradách nič nerastie a že aj polievanie je problém, lebo studne vyschýnajú, dažďová voda z nádrží sa už minula a v potokoch jej tiež veľa netečie. A nádeje, že kedy už konečne zaprší. No ale sme vlastne pripravení na to, že pršať bude?
Ako hovoria správy, pripravení na dážď nie je takmer nikto. Aspoň nie na ten poriadny. Lebo iba taký dokáže zvýšiť hladinu vody v pôde, po čom všetci volajú. Lebo inak by nemohli byť zverejnené takéto informácie:
V niektorých oblastiach pod Tatrami spadlo vyše 120 mm dažďa, čo spôsobilo výrazný vzostup hladín riek a zvýšené riziko záplav.
Rekordné zrážky namerali aj v ďalších lokalitách južného Poľska, ako je Nowe Bystre nad riekou Wielki Rogožnik (97,2 mm), Ruszkowice nad Radomkou (118 mm) či Ropica Gorna (86,3 mm), kde denný úhrn takmer trojnásobne prekonal predošlé maximum.
Tie totiž znamenajú, že v lokalite konečne napršalo, ale všetka voda beznádejne odtiekla z pôdy do vodných tokov a tam hrozí zaplaviť cesty aj dediny. A nie len v Poľsku, úplne rovnaké je to aj na Slovensku. Prečo?
Nuž jedine preto, že pôda nie je schopná zvýšené zrážky absorbovať, teda voda nevsiakne hlboko do pôdy. A keď hovoríme „pôda“, máme na mysli povrch zeme v lesoch, na poliach, v mestách a dedinách, aj záhradách.
V zastavaných oblastiach je to preto, že všetky voľné plochy bývajú v urbanizovaných miestach zakryté pevnou vrstvou. Či už je to betón alebo asfalt. Cez ne voda do pôdy nevsakuje, navyše aj ich podklady sú riešené tak, aby s vodou nemali nič spoločné. A všetky takéto povrchy sú odkanalizované, teda voda, ktorá na ne naprší, je rýchlo zvedená betónovými járkami a neskôr potrubím do kanalizácie či priamo do vodných tokov. Úplne rovnako sa môžeme baviť o strechách budov. Stačí si len predstaviť nákupné centrá na okrajoch miest, o koľko povrchu schopného vsakovať dažďovú vodu, sme prišli. Koľko vody sa nevsiakne do pôdy, ale odtečie do potokov a riek. A potom lamentujeme.
V lesných porastoch sa stretávame s dvomi druhmi problémov. Prvým sú holoruby, kedy boli kompletne odstránené stromy a povrch pôdy je vystavený vode, slnku a vetru. Ak je to na svahu, a v lesoch je to takmer vždy na svahu, stačí prvý dážď, aby vrchnú vrstvu pôdy splavil a obnažil podklad a prišli sme o schopnosť zadržať vodu na veľkom území. Druhým sú ujazdené lesné cesty, ktoré za dažďa pôsobia ako vydláždené toky, po ktorých sa voda valí dolu kopcom, namiesto toho, aby tam ostala v pôde, a v údolí spôsobuje problémy, či už sama voda, prípadne s obsahom bahna z lesa.
Tu sme na záhradkárskom webe, preto sa uvedenými leso-urbanistickými riešeniami a ich následkami nebudeme zaoberať. Nie, že by to nebolo dôležité, ale nemáme na ne žiadny vplyv. Alebo vari vy môžete rozkopať parkovisko a rekultivovať ho na trávnik s drenážnou vrstvou? Ani s poliami toho veľa neurobíme, ak nie sme ich vlastníkmi a obhospodarovateľmi, zato popísať problémy a riešenia môžeme, lebo sú totožné s tými, ako to môžeme urobiť v našich dvoroch a záhradách či sadoch na dedine. A čím väčší pozemok máme v starostlivosti, tým väčšia je naša zodpovednosť za obnovu schopnosti pôdy zadržiavať vodu z dažďa.
Dva druhy dažďa
To, ako padá voda z neba, môžeme popísať ako „májový dáždik“ alebo „búrka“ či nebodaj „prietrž mračien“. Občas krúpy. Samozrejme máme na mysli zrážky vo vegetačnom období, lebo zimu mnohí záhradkári považujú za dobu, kedy sa do záhrady nechodí, lebo záhrada „spí“ a sneh nie sú zrážky, s ktorými počítame.
Chyba, lebo aj sneh, ktorý sa potom pomaly topí, je voda, ktorá vsakuje do pôdy, ak teda vsakovať môže. A to, či môže, záleží práve od toho, koľko vody už v pôde je, do akej hĺbky a koľko tá pôda dokáže ešte vody prijať. A tu je kameň úrazu.
Väčšinovo stále za záhradu ľudia považujú pozemok, ktorý je „dobre obrobený“. Teda na jeseň po zbere úrody vyčistený od jej zvyškov a pooraný, tak čaká do jari, lebo však „ako všetci vedia“, v zime záhrada spí. Ukazuje sa, že v takomto prípade spí iba ak tak záhradkár.
Na jar takáto holá pôda, ktorá by už-už zarástla v rámci sukcesie je dôkladne „spracovaná“ kultivátorom, čo znamená iba to, že čo sme neprevrátili hore nohami na jeseň, a tedy nezabili oboje druhy baktérií (ktoré k životu kyslík potrebujú – žijú na povrchu, a pre ktoré kyslík je jed – žijú pod povrchom), teraz rozmetáme na cimpr-camp a dážďovky rozmixujeme na „žížalí čaj“ – doslova. A myslíme si, že sme prekypryli pôdu. No o pôde môžeme ťažko hovoriť, lebo pôda nie sú len drobné prachové a ílové častice, ale aj mikroorganizmy, huby, uhlíkové frakcie-humus a voda. Teda na roli máme namiesto pôdy len substrát, aj to suchý. Čo sa nevyparilo v zime, vyparí sa hneď po rotavátore. Lebo do sadenia a siatia je povrch opäť holý, vystavený slnku a vetru.
A dažďu, ak nejaký spadne. V prípade „májového dáždika“ sa zrážky dokážu vsiaknuť do suchej pôdy, veď ich je ledva pár milimetrov. Pri tom však, ako padajú kvapky vody z veľkej výšky a teda aj s celkom veľkou energiou, hrudky zeme sú rozbíjané na menšie kúsky a prach v nich, anorganická zložka, je vodou vyplavovaný od ostatných zložiek. Vytvára sa tenká vrstva jemného blatíčka na povrchu pôdy. Ak je dostatok zrážok alebo prší dlhšie, toto blatíčko dokonale pokryje povrch pôdy, voda prestáva vsakovať do nej, a na povrchu sa vytvárajú malé, väčšinou plytké, kaluže. „Dobre popršalo“ – povie si gazda, bez toho, že by zmeral, koľko vody v skutočnosti spadlo a ako hlboko sa do pôdy dostala. Však je v záhonoch blato a do záhrady sa nedá ísť. Dobrá výhovorka nie je zlá, hovorieval Jano.
Ak však príde búrka, vody je viac a padá rýchlejšie, rýchlejšie rozplavuje pôdne agregáty, rýchlejšie sa upchá povrch, možno medzitým viacej vody vsiakne do zeme, ale väčšina, spolu s tým blatom odteká zo záhonov, prejavuje sa erózia pôdy a najúrodnejšia časť pôdy mizne pred očami, ak sme na svahu, zaplavuje údolie. Hrozia záplavy, blato je na cestách aj lúkach, voda prúdi veľkou rýchlosťou potokmi, bojíme sa záplav a čakáme, kedy už odtečie preč. „Dobre popršalo, nedá sa v záhrade robiť“ – hudie si gazda, opäť bez toho, že by vedel, koľko vody naozaj spadlo z neba a koľko sa jej dostalo do pôdy. A voda beznádejne rýchlo opúšťa krajinu a ešte sa tešíme, že nás nezaplavila a odišla preč. Hoci už o týždeň budeme čerpať vodu a zavlažovať záhony. Týždeň po daždi…
Keď je krajina v poriadku
Že je niečo bežné, neznamená, že je to normálne. A v prípade dažďa je normálne, že voda po dopade na zem do nej vsiakne. Namietate, že veď áno, ale schopnosť pôdy absorbovať vodu je obmedzená? Nuž ako kde. V Krakovanoch pri Piešťanoch a v našej záhrade nie. Pritom nespolupracujeme, zatiaľ nie 😉 len využívame rovnaké princípy starostlivosti o pôdu. Oni vo veľkom, my v malom. Čítate správne, nehovorím o produkcii poľnohospodárskych plodín, hovorím o starostlivosti o pôdu. A produkcia plodín je len vedľajším efektom, zato vo veľkej hojnosti a k úžitku všetkých zúčastnených. Teda okrem veľkododávateľov chemických postrekov a hnojív, tí môžu labu lízať, pre nás by zomreli hladom. A veď prečo nie, keď nevedia robiť niečo naozaj užitočné.
Nie je to tak dávno, čo u nás spadlo za 18 hodín, nie za 24, ako v Poľsku, ale za osemnásť hodín, celkom 120 mm zrážok. Riadny prídel vody. A keďže sme na svahu od 30° hore po 3° dole na dĺžke 200 metrov (a nad nami ďalších 500 metrov lúky vo svahu), očakávalo by sa zaplavenie spodnej časti pozemku. Nuž, trochu vody sme dole vo dvore mali, aj v járku popri ňom. Takmer všetka vsiakla. Nie dole vo dvore, po celej ploche. Na vrchnej lúke, v strednom sade aj v záhonoch nižšie a nakoniec aj na trávniku úplne dole. Úvodná fotka k článku je z čias, keď sme záhradu kúpili a teda nestihli urobiť naše opatrenia. A to je prosím fotka po týždeň trvajúcich dažďoch po asi 20 mm vody denne.
Vlani pri vyšších zrážkach a kratšom čase sme to zvládli oveľa lepšie. V čom je rozdiel?
Pred desiatimi rokmi sa tu už dlhšiu dobu pásli ovce, tráva beznádejne vyžratá a udupaná. Teraz sú tu nasadené desiatky ovocných kríkov, desiatky ovocných stromov, desiatky koreňov viniča a asi jeden ár z celkovej plochy tvoria zeleninové záhony, vrátane dvoch vyvýšených po 14 m2, umiestnené v trávnatej ploche, ktorá nie je kosená na nižšie, ako 50 mm, ale len v prípade dlhšieho daždivého obdobia. A tráva nie je kosená celoplošne, ale na etapy po rôznych blokoch. A nad záhradou, v ovocnom sade, je medzi stromami tráva nechaná na „vidiecku kvetovú lúku“, kosená tiež na etapy a v rôznych výškach.
Plochy záhonov, ktoré netvoria súvislý celok, sú mulčované slamou alebo senom. Pod mulčom pôda nie je vysušovaná slnkom ani vetrom, je vlhká a vhodná pre pôdne organizmy, obohacujúce ju o humus – špongiovitú štruktúru schopnú prijímať vodu. Bonusom je, že tu nerastie burina a teda nie je potrebné nič okopávať. Ďalším bonusom je znížená potreba zavlažovania, čo sa prejavuje na spotrebe elektriny pre čerpadlo aj v úspore času pri zavlažovaní.
Do pôdy neryjeme
Mulčované záhony sa nielen neokopávajú, ale ani nerýľujú. Vďaka tomu má pôda svoju prirodzenú štruktúru a preto je schopná prijať veľké množstvo vody. Oveľa väčšie, ako bežné klasické okopané pekne vyzerajúce záhony. Vyzerajú vraj pekne, no zato nefungujú 🙁
Pretože u nás je všade pôda prikrytá buď trávou alebo mulčom, dopadajúce kvapky nenarážajú na pôdu a nerozbíjajú ju a nerozplavujú, ale strácajú svoju energiu dopadom na rastlinný povrch. A na povrch pôdy už voda steká pokojne a pomaly. Preto sa nevytvára vrstva tesniaceho mazľavého blata z ílu, ale voda voľne vsakuje do pórov v pôde. Neodteká do járkov a potokov, kde by sa spojila s inými prúdmi od „klasických“ susedov, nevytvárame predpoklady pre záplavy. Voda zostáva v pôde, je k dispozícii tráve, zelenine, kríkom a stromom a po daždi, keď znova nastúpia horúčavy, nemusíme tak skoro zavlažovať, ako susedia, lebo vody zostalo v zemi dosť a na povrchu jej vyparovaniu bráni mulč. Ten súčasne chráni pred prehrievaním koreňový systém, takže rastliny nespotrebujú toľko vody, ako u susedov, na svoje ochladzovanie. A pod mulčom sa dobre darí dážďovkám, baktériám a hubám, takže vzniká ďalšia vrstva humusu, ktorá ešte lepšie prijíma vodu z dažďov. A preto nás nevystraší predpoveď „strašných“ dažďov s celodenným úhrnom smiešnych 98 mm.
Nehovoriac o tom, že je ekonomické pestovať bez potreby traktoríka, pluhu a iných nástrojov, lebo to ide aj bez nich a navyše pre pôdu je to oveľa lepšie. Spolu v kombinácii s nepoužívaním umelých hnojív nedochádza k devastácii pôdneho humusu, takže aj rastliny sa majú lepšie. Pre „zábudlivých“ pripomínam, že neoranie má alternatívu vždy prikrytého povrchu pestovateľských plôch. Buď nejakou rastlinou alebo mulčom zo slamy/sena.
Ako to robia vo veľkom
Kto chce psa biť, palicu si nájde a ja často počúvam, že to čo robíme v malej záhrade, sa nedá robiť na poli. Nuž, život je ťažký a keď si hlúpy, je o to ťažší. V Krakovanoch to robia skoro tak isto, ako my v našej záhrade a majú skoro rovnaké výsledky. Teda voda vsakuje do pôdy a nevytvára erozívne járky a nesplachuje ornicu z polí, nepotrebujú niektoré „nevyhnutné“ stroje a majú nízku spotrebu nafty aj ľudí/práce. A pri prirodzenom spôsobe pestovania sú rastliny, obilniny aj ostatné plodiny odolnejšie voči chorobám a škodcom, takže sa nepoužívajú chemické postreky, čo má synergický efekt na kvalitu pôdy a tým aj výnosy pestovaných plodín. Opäť pripomínam, pôda musí byť neustále prikrytá. Veď si to pozrite v linkovanom videu.
Podnebie sa mení
Vtipy „Rádia Jerevan“ prestávajú byť vtipmi, ale stávajú sa krutou realitou. Skrátka dobre už bolo. Aj dobré podnebie už bolo. Dažde už viac nebývajú pravidelné a mierne, skôr nepravidelné, silné a prudké po dlhom období tepla a sucha. Hoci priemerne môže spadnúť stále rovnaké množstvo vody, spadne na menej pokusov vo väčších dávkach. A preto je dôležité prinavrátiť pôde schopnosť napršanú vodu zadržať, nedovoliť jej odtiecť bez úžitku do potokov, riek a potom morí a cestou robiť škody na poliach, mostoch, cestách a domoch.
Pôda mala túto schopnosť, kým sme nezačali do nej ryť stále hlbšie a prevracať ju, v domnení že sa jedná len o kyprú hmotu bez života. Dnes už vieme, že je to presne naopak, každý kúsok hliny prekypuje prekvapujúcim množstvom a sortimentom rôznych živých organizmov. Keď sa opäť začneme k pôde slušne správať, keď ju prestaneme svojou bohorovnosťou ničiť v mene okamžitých krátkodobých výnosov, ale zameriame sa na jej dlhodobé zdravie a úrodnosť, zaistíme nie len schopnosť absorbovať prudké dažde, ale aj poskytovať bohatú úrodu. A zistíme, že zmenou nášho správania sa ešte aj ušetríme bez toho, že by sme hladovali. Ušetríme ako ľudstvo, hladovať môžu predajcovia pluhov a chemikálií. Teda zbytočností, bez ktorých sa vieme zaobísť, len musíme začať robiť veci inak a používať namiesto svalov hlavu.
Potom môže kľudne pršať a nemusíme sa obávať povodní a záplav. Že to ide, dokazujú mnohé záhrady a minimálne jedno družstvo.
Podobné príspevky
