Paradajky patria spolu s paprikami k našej najpestovanejšej zelenine. Každý rok pestujeme najmä na vyvýšených záhonoch cca tridsať kríčkových sadeníc, občas sa ujde aj iným miestam. A keď sa zadarí, z každého kríčka máme najmenej päť kilogramov červených zrelých plodov, rekord máme deväť kilo z jednej sadenice 😉 Takže konzervatívny odhad je okolo 150 kilogramov rajčín. Čo s nimi?
Tornáda a iné vyštipovacie odrody paradajok nepestujeme, nemáme čas okolo nich šaškovať. A vôbec, hybridy F1 k nám do záhrady nesmú. Pretože my si takmer zo všetkej zeleniny vyberáme najkrajšie plody, aby sme z nich zobrali semená pre budúcoročný výsev. A chceme mať očakávanú kvalitu a množstvo úrody. Preto napríklad „Vajce vtáka ohniváka„, teda pestrofarebné malé rajčinky, pestujeme na dosť vzdialenom záhone Rozuma 1. Mať vlastné osivo z vlastnej úrody znamená nie len nezávislosť od dodávateľov semien na trhu a ich cenovej politiky, prirodzenou selekciou získavame rastliny prispôsobené podmienkam našej záhrady: pôda, voda, vzduch. A to rozhodne pri semenách z Číny, zabalených v českých sáčkoch, predávaných slovenskými obchodmi, nedostaneme.
Sezóna paradajok je relatívne krátka, ak to počítame od prvej zrelej paradajky, ktorá je aj tak hnedá. Pri najlepšej vôli dva mesiace, skôr menej. A zjesť tri kilá paradajok každý deň obaja? Ani keď ich máme radi a chutia nám. Takže je jasné, že čosi s nimi robiť musíme.
Kečup to nie je
Viem, že sa dá doma urobiť vlastný kečup aj bez pridávaného cukru a iných nezmyslov. To by sme dokázali. Ale k čomu ten kečup potom jesť? Chlieb vo vajíčku nemáme až tak často, že by sme si museli meniť jeho chute. Hranolky sme jedli tak dávno, že si už ani nepamätám, ako chutia. Zato si pamätám, ako zo zemiakov priberajú prasatá, takže ani tých veľa nezjeme. Pizza? Keď už to musí byť, necháme to na profíkov a to tiež nie je veľmi často. A špagety? Nemáme čas si pestovať svoje vlastné kvalitné obilie a mlieť z neho múku, takže špagety si nerobíme a už vôbec si ich nekupujeme. Lepok s glyfosátom mileradi prenecháme niekomu inému. Najmä keď (ne)vieme, odkiaľ „sa vzala“ pšenica, z ktorej to vyrobili. Takže kečup je z hry.
Zato také domáce lečo s domácimi vajíčkami, to je iná káva. S domácou klobásou, s ktorej výrobou sám pomáham, a viem aj kto a ako choval to prasa. Lečo sa dá jesť ako hlavné jedlo alebo ako súčasť niečoho „sofistikovanejšieho“ z mäsa na balkánsky spôsob. A celkom dosť pohárov leča už máme odložených.
A tak sme pripravili zatiaľ dve várky redukovanej paradajkovej šťavy, ako základ na prípravu rôznych mäsových jedál. Veľa sedemdecových pohárov máme, ešte viacej sme ich dostali, tak sme kúpili k zaváracím pohárom nové viečka, pre istotu.
Do štrnásťlitrových plastových vedier sme nabrali po desať kilo zrelých paradajok. Po prvej etape to na kríčkoch ani nebolo badať 😮 Po očistení a nakrájaní toho bolo asi desať litrov šťavy v našom veľkom antikorovom hrnci a potom už prišla ku slovu naša solárna elektráreň a elektrická dvojplatnička. A miešanie. Nakoniec sa to všetko trochu rozmixované ponorným mixérom zmestilo do desiatich veľkých pohárov, ktoré sme nakoniec ešte zasterilizovali v elektrickej rúre.
Takže prvých dvadsať pohárov je hotových a hoci poctivo každé ráno jem najmenej pol kila paradajok, práve odtrhnutých zo záhona, myslím, že ešte jednu, možno aj dve várky si ešte pripravíme. Veď už máme to všetko kde uskladniť, keď sme vlani kúpili dom 😉 Hlavne nám tento dom po rekonštrukcii dovoľuje výrazne ľahšie našu rastlinnú aj živočíšnu úrodu spracovať. A naša elektráreň nám dovoľuje spracovávať úrodu lacno 🙂
Keď v rokoch hojnosti spracujeme časť úrody a zakonzervujeme, nebude nám vadiť, keď jeden rok nebude úroda podľa našich predstáv. Vlastné kvalitné potraviny budeme mať v komore.
Podobné príspevky
