Monitoring sucha nie je riešením

Nedávno som vo Farmárskej revue sledoval reportáž o monitoringu sucha na Slovensku. Nemohol som si nevšimnúť, s akým nadšením rozprávala pracovníčka sledujúca prichádzajúce informácie od farmárov, ktorí dobrovoľne poskytujú informácie o vlahe v pôde. A vystupoval aj vinohradník z Pezinka, ktorého sucho tiež trápi, preto sa do programu zisťovania sucha sám zapojil. Obaja robia zbytočnú prácu. Sucho treba nie pozorovať, ale proti nemu bojovať. Sám vinohradník proti nemu nič neurobil, hoci mohol. Namiesto toho sa sťažuje na podnebie v televízii. Pritom znížiť dopad sucha aj vo vinohrade je jednoduché a prináša rýchle výsledky.





Deň pred sledovaním reportáže som mal možnosť ísť autom okolo jedného rybníka a dvoch priehrad. Z tohto uhla pohľadu to bola cesta žalostná. Z rybníka ostala mláka s veľkými plochami bahnitých okrajov, ktoré ešte nedávno boli dnom. No oveľa horší pohľad bol na priehradu Hriňová, ktorá je zásobárňou vody pre veľa obyvateľov Slovenska. Odhadom tri metre výšky vody chýbalo v priehrade. Zato kúsok od nej bol nový holorub ihličnatých stromov… A keď sme prechádzali okolo Liptovskej Mary, takmer sme ju nespoznali. Úplne iný profil má priehrada, než na aký som bol zvyknutý.

Že je vody v krajine málo, je nesporná pravda. Na jar takmer nepršalo, ale bolo teplo, v lete spadlo málo zrážok a aj jeseň je zatiaľ na zrážky chudobná. Zásoby vody v pôde sa míňajú a takmer nie sú zrážkami dopĺňané. Výsledkom nie sú len poloprázdne priehrady, ale aj suché polia.

Vráťme sa na chvíľu k vinohradníkovi z reportáže Monitoring sucha. Ako povedal, v okolí Pezinka je pôda suchá, chudobná na humus. Nezadrží vodu. O to viac na prekvapilo a sklamalo, že korene viniča aj riadky medzi vedením boli vzorne poorané. Pôda je vystavená nie len slnku, ale aj vetru a občasnému dažďu. Teda otvorená erózii. Nie len, že slnko a vietor odnesú všetku vlahu z povrchu pôdy, ale aj voda splaví všetky dôležité živiny a humus zo svahov. Ako môže potom hrozno rásť v takej chudobnej a suchej zemi? Hlavne že pestovateľ je zapojený do monitoringu a hlási nepriaznivý stav.

Podľa môjho názoru v minulých rokoch jeho vinohrad dával bohatú úrodu aj napriek zlému prístupu majiteľa k pôde a vode a s tým, ako sa vodopôdne pomery zhoršujú, dochádzajú rezervy a deficit vody sa začína prejavovať vo väčšej miere aj na úrode. Modliť sa za dážď a zapisovať hodnoty nestačí, treba urobiť zmenu. Predovšetkým zmenu vo svojej hlave a v prístupe k vinohradu, ktorý ma živí.

Začnime poznámkou o piesčitej a kamenistej pôde s málom humus. To je fakt. Takúto pôdu zrejme pred rokmi pán kúpil alebo zdedil. Pôda bez humusu málo zadržuje vodu. Extrémnym prípadom je piesok na púšti. Možno kopa živín, ľahký prienik pre korene rastlín do hĺbky, ale minimum vlahy.

Lenže stav a kvalita pôdy nie je nemenný fakt! Ak viem, že pôda, na ktorej pestujem, je málo humózna, teda málo zadržuje vodu, tak ju o humus doplním! Začnem pracovať na tom, aby sa podiel humusu v pôde zvýšil, aby zadržala a postupne koreňom uvoľňovala viacej vlahy, aby voda z piesčitej pôdy po dažďoch či závlahách neodtekala naverímboha preč!

Ako som písal, reportáž ukázala, že korene viniča aj riadky medzi vedením boli poorané, holé, bez ochrany. Tak ako aj naše pred takými pätnástimi rokmi. Neustála drina. Potom prišiel prvý level. Okolie koreňov aj riadky boli zatrávnené. Namiesto okopávania stačilo kosiť. Je to menej náročné, ale treba byť opatrný pri kosení okolo viniča.

Druhým levelom je nasadenie pôdopokryvných rastlín okolo koreňov, ktoré nie je treba kosiť, ktoré nevyrastú do takej výšky ako tráva a netienia viniču. Napríklad jahôd. Potom stačí kosiť trávu medzi radmi a spolu s ňou vykosiť aj jahody, ktoré „sa nezmestia do kože“ a prerastajú do trávy-chodníka.

Ako pôsobia jahody alebo tráva okolo koreňov

Tráva odoberá vlahu viniču! Tak znie prvý výkrik každého pestovateľa, ktorému sme podobné riešenie navrhli. A skúsili ste si to? Pretože my áno.

Pravda je taká, že nízky porast trávy alebo iných rastlín chráni pôdu pred prehrievaním a vysušovaním a teda pred stratou vlahy. Takmer vždy, keď sa susedia sťažujú, že je sucho (na ich okopaných políčkach) a ja pokosím trávu (stačí 15 cm vysokú), je pod ňou mokro a až po pokosení priestor vyschne… Pravda je taká, že v našej záhrade (ne)kosením trávy okolo zeleninových záhonov regulujem množstvo vlahy v nich. Keď prší, kosím, keď je bez dažďa, nekosím (tak často a nízko).

Tráva alebo jahody majú korene a pri kosení sa časti nich zbavujú. Na povrch pôdy tiež padajú odumreté časti rastlín. Oboje je potravou pre dážďovky, ktoré sa živia odumretými časťami rastlín a produkujú trus, teda humus. Teda želanú zložky pôdy, ktorá pôsobí ako hnojivo pre rastliny aj zásobáreň vody v pôde.

V záujme zvyšovania množstva humusu v pôde by som tento vinohrad nenechal zarásť jahodami (ak neplánujem na ich produkcii zarábať – napríklad samozberom), ale ho mulčoval trávou, pokosenou medzi radmi. A na jar doplnil vrstvou drevnej štiepky. Postupný rozklad hmoty by zhora dopĺňal do pôdy živiny, takže by odpadalo oranie, aby sa živiny na povrch dostali z väčších hĺbok. Tento rozklad by súčasne bol potravou pre dážďovky, aby zvyšovali podiel humusu v pôde. Takže by bola schopná zadržať väčší objem vody po dlhší čas. A mulč z trávy aj štiepky by chránil pôdu pred prehrievaním a stratou vlahy teplom a vetrom.

Kontrolná otázka:
Kde končia prúty viniča, strihané každú zimu? Na kopách popola? Alebo v štiepkovači a potom medzi koreňmi ako vrstva budúceho hnojiva?

Voda to nie je len dážď a sneh v zime

Keď sa povie „voda“, väčšina záhradkárov a poľnohospodárov si predstaví dážď alebo v zimných mesiacoch sneh. Lenže to je málo. Málo predstavivosti, málo praxe, málo pozorovaní svojho gazdovstva. Nezanedbateľným zdrojom vlahy pre rastliny je najmä koncom leta a na jeseň aj obyčajná rosa. Tá rosa, ktorá sa večer vyzráža nielen na kovových konštrukciách (po ktorých môže stekať dolu na zem), ale aj na steblách rastlín či trávy. Pri pohľade na fotku vyššie, koľko vlahy sa zachytí na tráve a koľko na holej zemi?

Myslíte si, že rosa je zanedbateľná? Sú krajiny, v ktorých neprší desiatky rokov, pritom tam rastliny dokážu existovať. Dokonca existujú systémy pre cestovateľov, ktoré im dokážu produkovať pitnú vodu z hmly a oblakov. Veď sa prejdite po trávniku podvečer, aké mokré budete mať topánky a nohavice! Ak sú však vaše hriadky vzorne okopané a beznádejne holé, žiadna vlaha sa na nich nezachytí a tá, čo je v zemi cez zem odíde do stratena.

Už sme si zvykli, že v mestách aj na dedinách obecný rozhlas pravidelne zverejňuje vyhlášky o zákazoch používania pitnej vody na zavlažovanie trávnikov a záhrad. Iste, používanie upravenej pitnej vody na zavlažovanie je hlúposť. Jednak je to drahé a jednak chemicky upravovaná voda rastlinám neprospieva tak, ako voda dažďová alebo zo studne.

Pritom obce by ľuďom namiesto polievania mali zakázať rýľovať a okopávať. Nemali by zakazovať dodávať vodu do pôdy, ale mali by zakázať zbytočné strácanie vody zo zeme.

Súčasný systém totiž funguje ako obmedzovanie prítoku vody do deravého vedra s cieľom znížiť straty vody. Každý rozumný gazda by upchal diery vo vedre, aby mu v ňom ostalo viacej vody pri stálom prítoku. Vody by sa spotrebovalo menej, ale neznížila by sa produkcia zeleniny, ovocia, potravín.

Šetriť vodu treba začať u seba

Často mám pocit, že každý očakáva, že zmeny začne robiť štát, vláda, komisia, niekto iný. Že niekto zariadi, že sa počasie vráti do „starých koľají“. A ono sa naozaj vracia. Historici so zameraním na poľnohospodárstvo vám potvrdia, že sa podnebie a jeho vplyvy dostávajú do stavu, aké bolo v našom pásme okolo desiateho storočia. Všelijaké tie normy, kvóty a predaj emisných povoleniek je len pokusom na tom zarobiť bez priameho vplyvu na počasie a podnebie. Slnko nedokážeme vypnúť ani regulovať.

Kašlime na všelijaké konferencie, panely a diskusie. Zmena počasia je dlhodobý fakt. Ako taký ho musíme prijať a začať rozmýšľať, ako sa s tým vyrovnať. Načo nám je dobrovoľné zapisovanie teplôt a vlhkosti pre štátny ústav výmenou za detailné predpovede a čakanie na dážď? To nám množstvo vlahy na poli nezvýši.

Musíme zmeniť naše zmýšľanie. Gazdovanie podľa pranostík už nestačí, zmenili sa podmienky, za ktorých tie pranostiky vznikli. Musíme si všímať prírodu okolo seba, sledovať skutočné deje a prijať opatrenia, ako využiť lepšie to, čo máme k dispozícii. Namiesto čakania na dážď mulčovať, namiesto zavlažovania znížiť výpar vody. Namiesto dodatočných investícií do závlah či chemizácie využiť prírodné zdroje okolo seba.

Takmer v každom magazíne pre záhradkára vidím nabádanie na používanie veľkopestovateľských postupov pri záhradníčení. Podľa mňa by mal byť postup opačný. Aj pri veľkovýrobe potravín začať využívať postupy osvedčené pri pestovaní v malom. V našom prípade vidieckej záhrady je to vyčlenenie väčšej plochy na trávnik ako ochranu vody v pôde, komunikačné priestory a zdroje materiálu pre nástieľku produktívnych rastlín a v jeho rámci vytvorenie izolovaných obrábaných plôch. Pričom „obrábaných“ neznamená ani orbu ani rýľovanie ani okopávanie. Prevzdušnenie pôdy spolu s ochranou proti rastu nežiadúcich rastlín (burín) a zadržiavaním vody v pôde má na starosti mulč a dážďovky pod ním. Tie súčasne zabezpečujú permanentné prihnojovanie pôdy.

Teda „návrat“ k pôvodným extenzívnym spôsobom pestovania z pohľadu moderných poľnohospodárskych inžinierov, ktorí zavádzali intenzívne pestovanie za pomoci chemických hnojív a postrekov aj závlah a meliorácií. Výsledky poznáme… V skutočnosti je produkcia potravín v našej záhrade extenzívna len z pohľadu podielu pestovateľskej a vedľajšej plochy. Inak je to intenzívny spôsob pestovania na malej ploche za využitia prírodných procesov. Dvaja ľudia po pracovnej dobe hobby spôsobom vyprodukujeme zeleninu a ovocie pre viac, ako osem ľudí. Popritom, ako grilujeme, ležíme na lehátku pod slnečníkom alebo sa venujeme návštevám a exkurziám.

V rámci veľkých lánov majú vodozádržnú funkciu vetrolamy, ktoré sú súčasne útočiskom jašteríc a dravého hmyzu, chrániacim pestované kultúry pred škodlivým hmyzom alebo hlodavcami. Produkcia ovocia na takýchto malých plochách je len príjemným doplnkom na jeseň. Ich potreba je o to nevyhnutnejšia, o čo častejšie sa u nás vyskytujú prívalové dažde, schopné z veľkých lánov spláchnuť ornicu až do dediny…

Žiaden záhradkár nedokáže zmeniť podnebie na Slovensku. Nedokáže napraviť škody, ktoré spôsobili lesníci výrubom veľkých plôch lesov, ktoré už nedokážu zadržať dosť vody v pôde a tá rýchlo odteká do potokov a morí. Ktoré už neprodukujú dosť vlhkosti na tvorbu oblakov. Nedokáže vrátiť pôdny život a s ním humus aj vlahu do šírych lánov polí, atakovaných chémiou z postrekov aj umelých hnojív. Dokáže však zmeniť stav vo svojej záhradke. Každý jeden.

Každý záhradkár môže prispieť prácou vo svojej záhrade k ochrane pôdy, vody v nej a k zachovaniu produkčnej schopnosti svojich záhonov. Nie však nadávaním na počasie ani zapisovaním stavu vlhkosti. Zmenou svojho prístupu k záhrade, zmenou už nefungujúcich starých postupov a používaním zdravého sedliackeho rozumu. A keď nás bude dostatočný počet, zmeníme aj počasie na Slovensku. Kým k tomu dôjde, budeme schopní aj v sťažených podmienkach dopestovať dostatok potravín pre svoje rodiny bez zvyšovania nákladov alebo námahy. A namiesto nadávania na teplo využijeme dlhotrvajúce leto na ešte väčšiu potravinovú sebestačnosť. Tam, kde iní vidia problém, my môžeme vidieť príležitosť. Len nesmieme trvať na prekonaných dogmách.


Ako bude reklama vypadať?
-
Trvala reklama tu len za 150 CZK?
Zobraziť formulár pre nákup


Komentovať