Nikto nie je záhradkár, kým nezíska vlastný pozemok

Pred pár rokmi som vypozoroval údiv na tvárach mnohých ľudí, keď sa dozvedeli, koľko času dokážem produktívne tráviť vo svojej záhrade. Ich prekvapenie pramenilo z faktu, že ešte nedávno predtým som o záhrady a záhradníčenie nejavil žiadny záujem a dobre to mne vedeli. A keď sa dnes o tom spolu rozprávame, tak nevedeli prečo ma záhrady nezaujímajú a rovnako tak dnes nepoznajú dôvody tejto podľa nich veľkej zmeny. A ja rovnako tak pozorujem vo svojom okolí zmenu v prístupe ľudí, ktorí zrazu začali pestovať zeleninu alebo ovocie. Na rozdiel od mnohých ľudí ja poznám dôvody, ktoré ku zmene viedli.





Ako malý chlapec som občas dostal motyku alebo rýľ do ruky a šiel som so starými rodičmi alebo rodičmi do záhradky niečo urobiť. Najskôr to boli záhony našich starkých, neskôr naša rodinná záhrada v kolónii. Práca v nich bola charakterizovaná dvomi aspektami.

Tým prvým bol fakt, že mi nikto nevysvetli, čo ideme robiť a prečo to ideme robiť. Je chybou mnohých rodičov nie len v minulosti, ale aj dnes, že považujú svoje deti za malé (hlúpe) deti. A sám som bol považovaný za čudáka, že vysvetľujem „malému decku“ veci, ktoré mu stačí jednoducho rozkázať. Následky takejto výchovy badať aj na súčasnej generácii seniorov. Robia veci, o ktorých netušia prečo ich robia, ale patrí sa alebo vždy sa robili. Pokrok sa diktuje a rozmýšľanie bolí. Pohodlnosť víťazí.

A druhým bola skutočnosť, že som takmer nikdy nevidel výsledky svojej práce. Zelenina na záhonoch buď už bola a jednoducho sme ju obrali alebo sme kopali, ale oberal niekto iný a inokedy.

Obidva aspekty spolu dávali predpovedateľný výsledok. Človek netušil, čo robí, prečo to robí a navyše na cudzom pozemku. Takže sa mu nechcelo. Získavali sme prirodzený odpor k práci na záhrade, ktorá predstavuje drinu, každý rok dookola stále to isté.

Až oveľa neskôr, v kombinácii TV magazínov, záhradkárskych časopisov a vlastných pokusov sa človek dopracuje k poznaniu, ktoré boli povinní mu odovzdať jeho predkovia, ale neurobili to. Nie iba to, že prácou v záhrade človek za svoj čas a energiu získava ovocie a zeleninu, že to nie sú len pochúťky ale aj potraviny, výživa a vitamíny, ktoré predstavujú zdravie. A že fyzický pohyb na čerstvom vzduchu mu tiež posilňuje zdravie a dodáva vitalitu. A že sa tým zhodnocuje samotný pozemok.

Že záhrada môže byť každý rok pekná a dokonca rok od roka krajšia. Že to nemusí byť len ovocný sad v prísnej hierarchii stromov a kríkov a vedľa narysované zeleninové záhony, evokujúce pot a mozole. Že vlastná záhrada môže byť príjemným miestom na život, kde človek trávi čas oveľa radšej, ako pri televízore.

Kľúčovým slovom je prídavné meno vlastná. Poznám ľudí, ktorí obrábajú záhradu a zberajú úrodu. Na prenajatom pozemku. A všetci svorne považujú prácu v záhrade za skutočnú prácu, povinnosť. Neinak to bolo donedávna so mnou. Pozemok nebol môj, nevidel som zmysel tam čokoľvek urobiť navyše nad nevyhnutné minimum. A poznám pár ľudí s podobným prístupom. Ktorý sa zázračne zmenil, rovnako ako u mňa, vo chvíli, keď získali pozemok do vlastníctva.

V ten moment sa nič nezdá zbytočné. Každá chvíľa predstavuje investíciu do budúcnosti, ktorá sa stonásobne vráti. Každá práca sa prejaví neskôr v tom, že záhrada bude krajšia alebo práca v nej menej náročná. Nič nerobíme pre druhých, všetko pre seba a svoje deti. Ešte aj tie plody našej práce nám chutia akosi sladšie. Niet nad vlastnú zeleninu, niet na vlastné ovocie. Niet nad svoj vlastný pozemok.


Ako bude reklama vypadať?
-
Trvala reklama tu len za 150 CZK?
Zobraziť formulár pre nákup


Komentovať