Pôda si musí oddýchnuť

Svojich priateľov rozčuľujem najčastejšou detskou otázkou: „Prečo?“ Pretože keď sa rozprávame o záhradničení, o pestovateľských postupoch a rôznych princípoch, takmer každý mi z nich vie odcitovať spústy poučiek, ako sa má čo robiť. A je jedno, či sami majú záhradu, či majú desiatky rokov praxe rýľovania a kopania v záhrade svojej, u svokry alebo poznajú zeleninu len zo supermarketu. Moja najobľúbenejšia hláška je, že „pôda si musí oddýchnuť“.

Aj toť nedávno jeden z mojich kamarátov sa chcel predo mnou blysnúť svojimi znalosťami osvedčených postupov a zahlásil, že časť zeme musí ostať ležať ladom. Tak sa pýtam to moje „Prečo?“ Vytiahol ďalšiu poučku „pôda si musí oddýchnuť“. Ja som zmenil repertoár a sucho som odvetil: „Pôda nie je sval“. Odpovede som sa dočkal až za chvíľu: „Lebo to tak robili kedysi“, pozná môj názor na súčasné moderné poľnohospodárstvo devastujúce pôdu aj vodu. Dočkal sa môjho „Prečo?“, ale nevedel odpovedať.

Chcete vedieť, prečo kedysi nechávali pôdu ležať ladom,“oddychovať“ a prečo si myslím, že je to dnes nezmysel?

Pôda to nie je len suchá zem, dalo by sa povedať na jemno rozomletý štrk. Rozdiel medzi púšťou a našou pôdou je v schopnosti udržať vodu a život. Humózna pôda obsahuje nie len zvyšky rastlín, ktoré sa rozpadli na menšie kúsky a zhnili. Obsahuje aj zvyšky rastlín, ktoré prešli tráviacim traktom hmyzu a červov, žijúcich v pôde a tiež spracované baktériami. Po našom povedané obsahuje hovná.

Väčšina poľnohospodárov a záhradkárov pri pojme „pôda“ vidí len flóru. Rastliny, korienky, ich zvyšky, burinu, semená. Faunu nevnímajú, potláčajú. Nanajvýš tak pripustia existenciu hrabošov. Ale celý ten podzemný svet, ktorý v podstate pracuje pre nich, ten si nepripúšťajú, neexistuje pre nich. A preto je ich pohľad na pôdu obmedzený.

Rast akejkoľvek rastliny odčerpáva z pôdy živiny, ktoré koreňmi zo zeme rastlina vyťahuje, aby ich zabudovala do svojich pletív. Hmota (a energia) sa v prírode nestráca, len sa mení jej podoba vo večnom kolobehu. A tak rastlina, ktorá vzišla z pôdy, vody a slnečného žiarenia (a plynov vo vzduchu) sa po čase opäť mení na živiny, ktoré po odumretí jej pletív sú absorbované do pôdy. Alebo na teplo a plyny do vzduchu, keď moderný záhradkár spáli zvyšky rastlín, ktoré mu ostali po zbere konzumovateľných plodov.

V minulosti sa pôda väčšinou po dvoch rokoch pestovania tretí rok nechala neobrobená. Nič sa nesialo ani nesadilo, aby plodiny neodčerpávali živiny. No to neznamená, že na nej nič nerástlo. Len sa neobrábala. Teda „nevŕtalo“ sa do života v pôde, baktérie aj hmyz sa nechal pokojne pracovať. Teda dodával sa do pôdy humus, odstraňovali sa zvyšky korienkov a neskôr sa zaoralo „zelené hnojenie„, teda to, čo na pôde ležiacej ladom vyrástlo samé od seba. Dnes to nazývame burina. Zelené hnojenie sa používa aj dnes, sejú sa rastliny, ktoré sa neskôr skosia či zaorú. Len málokto vie, prečo sa skosia. Pretože rastliny udržiavajú pomer medzi nadzemnou a podzemnou časťou. Ak bujnú rastlinu skosíme, uvolní časť koreňov, zbaví sa ich. Aj s absorbovaným dusíkom. Tým dusíkom, ktorý je potrebný pre rast pestovaných plodín. Zaoranie nadzemných častí je vlastne umŕtvenie rastlín a dodávka potravy pre pozemnú faunu v pôde. Aby mala z čoho tvoriť trus, teda po našom záhradkárskom „humus“.

Skúsme si to zrekapitulovať. Pôdne živočíchy od baktérií po červy a chrobáky potrebujú pokoj a materiál, aby mohli žiť a recyklovať pre nás. Oboje im môžeme dopriať ponechaním pôdy ladom.

Lenže tým prichádzame o efektívnu tretinu pôdy na pestovanie. Dve tretiny obrábame, jedna tretina „oddychuje“. Hoci my už teraz vieme, že nič neoddychuje, celé prehnojovanie a zúrodňovanie beží na plné obrátky, stačí že sa do toho dážďovkám nestarieme.

Táto nevyrábajúca tretina bola tŕňom v oku plánovačom. Najskôr britským počas 2. svetovej vojny, kedy potrebovali menším počtom ľudí nakŕmiť veľa národa a najmä vojakov. A potom komunistickým u nás po vojne a prevrate. Najskôr zhabali pôdu ležiacu ladom (vtedy ešte bývalí partizáni nemali vyštudovanú VŠP v Nitre) a neskôr začali polia prihnojovať umelými hnojivami. Ktorými po čase docielili zasoľovanie polí (opäť na to „niečo vynašli“) a zabitie pôdneho života. Kam dospelo spriemyselnenie poľnohospodárskej produkcie a veľkovýroba potravín vidíme dnes na pultoch hociktorých supermarketov a v čakárňach lekárskych ordinácií.

Späť k humusu. Aby sa humus v pôde doplnil, musia mať pôdne živočíchy čas a materiál na jeho vyprodukovanie. V minulosti sa to riešilo úhorom. Pri hľadaní riešenia, ako ušetriť každý tretí rok ničnepestovania sa musíme, ako vždy často, obrátiť k prírode. Kto kedy videl, že by si les dal každý tretí rok pauzu?

Čo tým myslím? Problém súčasného pestovania je prílišná sterilita. Vadí nám každá burinka, hor sa na ňu s chémiou. Vadí nám každý chrobáčik, hor sa naň s chémiou. A keď pozbierame úrodu, hor sa dočista do čista vyčistiť záhony a políčka. Nič tam nenecháme, všetko spálime. Niektorí teda nie, dávame to do kompostu. Či správnejšie, my časť dávame do kompostu a časť zostáva „na roli“.

Na našich záhonoch stále niečo leží. Najčastejšie slamový mulč alebo nástieľka zo sena, ale na jeseň, po zbere úrody, aj nastrihané stonky pôvodných rastlín. Až do jari. Prikrývajú pôdu, obmedzujú vyparovanie, tvoria vrstvu potravy pre pôdnu faunu. Sú zásobárňou živín. Na jar dávame skompostovať len nerozložené hrubé časti. A dopĺňame čerstvou vrstvou slamy.

Keď to niekto u nás na záhrade vidí, počúvame potom otázky typu „Kedy odstránite tú kopu?“ alebo „Kedy upracete ten mulč?“. Vtedy, keď niekto v lese pohrabe a odstráni lístie, spadané plody a iný „bordel“. A sme zas pri tej prehnanej túžbe po čistote záhrady.

Zoberieme potravu tým, čo nám pomáhajú s úrodou. Len preto, aby sme mali dobrý pocit, že máme v záhrade upratané. Budúce hnojivo zlikvidujeme, aby sme potom mohli kúpiť umelé práškové hnojivá pre zvýšenie výnosov. A zabíjame už tak vyhladované pôdne živočíchy. A zdražujeme svoju produkciu potravín, zvyšujeme vynaloženú námahu pri pestovaní.

Trvalým riešením je trvalé mulčovanie záhonov a políčok.

Videl som niekoľko hektárové pole kukurice, ktoré bolo zamulčované slamou. Aj v najväčšom suchu bola kukurica zelená a mala šúľky, kým na vedľajšom poli kukurica pestovaná súčasným spôsobom bola beznádejne vyschnutá. Videl som pole jahôd, zamulčované slamou. Je jasné, že mulčovanie nie je metódou len pre malé záhony, ale nájde svoje uplatnenie aj pri pestovaní vo veľkom. Nástieľka trvale bráni rastu burine, vyparovaniu vody a postupným rozkladom poskytuje zdroje na tvorbu humusu, takže odpadá dodatočné prihnojovanie.

Keď nájdete spôsob a hlavne v sebe odvahu trvale mať pokryté pestovateľské plochy mulčom zo slamy, sena alebo lístia, nebudete musieť každý tretí rok nechávať políčko ladom, aby si „oddýchlo“. Namiesto každoročného prihnojovania alebo nárazovej regenerácie pôdy ju budete dopĺňať živinami permanentne.