OdoberaťDali sme si vytýčiť záhradu. V teréne. Objednal som geodetov, aby som zistil, kde presne je hranica toho, čo sme začiatkom roka kúpili. A predstavte si, že niektorým susedom aj to vadilo. So svojím zámerom som sa netajil, najmä pred ľudmi, ktorých sa to týka. A najčastejšie som počul, že zeme je dosť, na presnej hranici predsa nezáleží.
No tak neviem, ja som bol doteraz v tom, že je dobré vedieť, kde presne je hranica, aj hranica pozemkov, a že je fajn, keď sa každý drží uprostred tej svojej parcely a nebehá po susedovej.
Keď sme novú záhradu kupovali, či skôr keď sme sa boli na pozemok prvý raz pozrieť, chcel som vedieť, kde presne v teréne sú hranice. Pretože z pozemkovej mapy som to vedel, vedel som aj rozlohu pozemku a prvá polovica záhrady spolu s dvorom a domom je oplotená, týkalo sa to hlavne hornej časti. V katastri evidovaný pozemok ako sad bol v skutočnosti lúkou, lebo staré stromy dávno niekto už odstránil. Ale v našich úvahách o využití pozemku sme tu opäť videli množstvo ovocných stromov.
Majitelia pozemku nám len veľmi neurčito ukázali, kde končí ich majetok, naša budúca záhrada. A to tak neurčito, že meter hore-dolu mohol byť. Iste uznáte, že pri dĺžke 80 metrov je aj meter posunutej hranice dosť významný kus zeme. Jeden zo susedov nám celkom presne ukázal naše spoločné hranice a to s presnosťou na desať centimetrov. Ďalší to len tušil a je možno pochopiteľné, že v jeho ponímaní bola hranica tak, že som mal oprávnené podozrenie, že užíva značný kus môjho nového pozemku. A on pocit, že oberám divé černice na jeho lúke.
Navyše, celá lúka bola celých dvadsať rokov ponechaná svojmu osudu a viac-menej ju začali všetci v dedine považovať za verejné priestranstvo. Nie len, že cez ňu chodili ľudia, ako sa komu zachcelo, dokonca sa v zime na nej sánkovali, ale aj oberali šípky, trnky a černice, ako na svojom. Kto skôr prišiel, ten skôr mlel. Nečudo, že aj sused bol asi prekvapený, že si svoj pozemok chcem užívať sám. Celý.
Prišli teda zememerači, vybrali svoje náradie, označili v teréne miesta zlomov hraníc a inštalovali jasne viditeľné značky. A samozrejme že z merania vypracovali oficiálny protokol s pečiatkou. Musím písať, že na „spornej hranici“ som „získal“ vyše metra pozemku? Skutočná hranica bola naozaj tam, kde som predpokladal ja, nie tam, kde si myslel a kde ju deklaroval sused.
Paradoxne najviac rečí mala jedna pani, s ktorou ani nesusedíme. Videla geodetov na lúke a po ich odchode mi vytkla, že stále niečo vymeriavam, či mi je môj pozemok málo. Nuž drahá pani suseda, čo je na tom zlé, že si dám vymerať a vytýčiť SVOJ POZEMOK? Preto, aby som nové ovocné stromy nesadil na susedovom pozemku. A aj preto, aby ste vy a vám podobní prestali chodiť po mojej záhrade len preto, že ste dvadsať rokov mohli, keďže sa o ňu nikto nestaral. Ale už nebudete. Táto záhrada má nového vlastníka a vymeranie a vyznačenie v teréne je ten najmiernejší prostriedok, ktorým vám viem dať najavo, že tam nemáte čo robiť. Choďte si po svojich záhradách, oberajte ovocie na svojom pozemku. Tu som teraz pánom ja. Ani ja po vašej záhrade nesnorím a neoberám úrodu.
