Júnové teploty dali zabrať nie len ľuďom, ale aj záhrade. Rýchlosť dozrievania bobuľového ovocia nabrala na tempe a my sme si mohli vybrať medzi úpalom a infarktom alebo stratenou polovičkou úrody. Nestíhali sme to všetko zjesť, nieto ešte konzervovať „na zimu“. Ale aj v týchto neznesiteľných podmienkach bola k nám príroda v podstate milosrdná.
Po dokončení jahodového lekváru sa nám podarilo urobiť aj jednu várku toho ríbezľového. V sade som kríky obral takmer dokonale, v pôvodnej záhrade aj predzáhradke sú kríky „rozhádzané“ po viacerých miestach. A po ranných povinnostiach, ktoré som začínal už o šiestej, aby som do horúčav všetko stihol, a raňajkách po deviatej hodine sa mi nejak nechcelo tráviť dve hodiny na slnku s vedrom pri oberaní čiernych bobulí. Lekváru máme dosť, aj toho ríbezľového od vlani, tak sme ich len jedli, keď sme šli okolo. Ja najmä ráno s krhlou v ruke, alebo obaja podvečer. Lenže úroda ríbezlí bola toho roku skutočne bohatá, tak sme to jednoducho ani dvaja nedokázali postupne zjesť.
A tak nám ríbezle začali postupne na kríkoch schnúť. Čo sa nemusí vždy považovať za problém. Skrátka ako plody dozreli, začali postupne strácať vodu a keďže bol takmer vždy suchý a teplý vzduch, žiadna pleseň sa nekonala, na ríbezľových kríkoch sa postupne objavovali „sušené hrozienka“ 😉 No povedzte, kto z vás to má? 😛
A tak sme postupne jedli tie sušené bobule, aj tie ešte plné vody a bolo nám jasné že z týchto „hrozienok“ lekvár už variť nebudeme. Podobne na tom boli aj muchovníky, medzi poslednými najmä odroda Obelisk.
Tie však dokážu zoschnúť až na broky, tak človek musí byť byť aj trochu opatrný na zuby. Samozrejme, že teplo dalo zabrať aj egrešom. Paradoxne lepšie to zvládali tie s menšími plodmi. Prečo? Vysvetlenie ako ho ponúka Ejaj Anča:
Skrátka pri väčších plodoch sa objem vody v nich zväčší oproti menším viac, ako povrch, cez ktorý sa voda vyparuje. Skrátka menšie plody trochu zoschnú, väčšie sa na tom teple uvaria. A varené egreše nie každému chutia 😛
A tak nám toto leto ukázalo ďalšie svoje možnosti. Nemusíme kupovať sušené hrozienka v obchode, užijeme si ich priamo v našej záhrade. A hneď vo viacerých (prí)chutiach. Aj to je výhoda, keď máte toho trochu viac, no staráte sa o to extenzívne, prírodne, bez investícií. Ak je úrody málo, zjete ju, ak jej je veľa, necháte ju tak. No a čo.








