Každý sa rád pochváli svojou záhradou, mňa nevynímajúc. A ja sa tiež rád inšpirujem záhradami iných a poteším skutočne krásnou záhradou ostatných ľudí, či už naživo alebo v časopisoch. Ale na rozdiel tých záhrad, ktoré som navštívil osobne, tie časopisové v poslednom období vyvolávajú vo mne pocity skôr rozpačité. Je to každého osobná vec, aká záhrada sa mu páči a akú má, ale svoj názor na to snáď mať môžem. A aj sa oň s vami podelím, ak chcete.
Nedávno sa ma pri jednej mimopracovnej debate môj šéf pýtal na možnosť absolvovať víkendový cyklovýlet s ostatnými kolegami. S vďakou som odmietol s poukazom na mizernú kondíciu, keďže som na bicykli už dlhšie nesedel, lebo veľa času trávim vo svojej záhrade, vlastne každý deň popoludní aj všetky víkendy. Na jeho poznámku, že nechápe, prečo trávim toľko času v záhrade, keď mám aj iné koníčky, som len tak bez rozmyslu šplechol, že on asi nemá takú peknú záhradu, ako ja. Na čo sme sa si hodinu pozerali na fotky v jeho mobile a debatovali nad nimi. Okrasná záhrada s náročne tvarovanými stromami, niektorých strihanie trvá hodiny, skutočne pristane k rodinnému domu na okraji okresného mesta a vzorne reprezentuje svojho majiteľa aj jeho spoločenské postavenie. Hlavne je jeho osobným dielom, od založenia popri výstavbe rodinného domu až po posledný krík a kvet. Má byť právom na čo hrdý.
Rovnako hrdí bývajú aj majitelia záhrad v časopise Záhradkár, hoci často na fotke je autor záhrady niektorý zo záhradníkov, ktorí sa zakladaním záhrad pre iných živia. O majiteľoch sa toho zväčša veľa nedozviete. Záhradník vykreslí východzie, zväčša obmedzujúce podmienky, lebo si staviteľ vybral nevhodné miesto na dom a potom chce, aby mu niekto vytvoril záhradu. Ale musí byť pekná! Lebo sa ňou chce chváliť, nie užívať. Končí to takými nezmyslami, ako oddelenie okrasnej a úžitkovej časti, takže obe nestoja za nič, sú malé a človek sa tam vlastne ani nemôže otočiť. Ako keby sa už dávno nevedelo, že ruže, jahody a cesnak sú skvelá a krásna kombinácia, ktorá sa aj navzájom chráni pred škodcami a že sú aj iné osvedčené kombinácie. Že sa tvrdí, že okrasné a ovocné stromy sú skvelé pre opeľovače. To dokonca tvrdí aj môj svokor. Prosím vás, stromy ktoré kvitnú dva týždne do roka? No dobre, desať rôznych malých stromov dáva možno dva mesiace dokopy. Pre včely? A ktoré máte na mysli? Medonosné, prísne ekonomicky organizované v úľoch, ktoré v rámci efektívnosti roja tvoria med z veľkých monokultúr? Tým sú vaše malé stromčeky ukradnuté. Divé včely alebo čmeliaky? A kde by tam prosím v takej záhade asi tak žili? A to už nespomínam trávnik ako osobitnú kategóriu plochy v záhrade. Ako keby sa jednalo o predvádzanie „nášho“ typu kosačky, pokiaľ možno robotickej. Trávnik má byť integrálnou a integrujúcou plochou v záhrade, umožňujúcou nie len chôdzu či hru ale aj poskytujúci úkryt pre hmyz (áno, aj tie neúľové opeľovače) a kvitnúci rastlinami, ktoré trávnikári často vyhlásia za burinu a nemilosrdne likvidujú chémiou, vypichovaním alebo spaľovaním. A tiež zásobárňou dažďovej a podpovrchovej vody pre ostatné pestované rastliny, nie cieľom závlah.
Celé mi to príde divné, takéto príspevky v časopisoch. Chváli sa záhradník, ktorý na cudzom pozemku za cudzie peniaze „postavil“ záhradu, v ktorej on nežije (ako stavbári stavali paneláky) alebo sa chváli majiteľ, že akú záhradu si u koho nechal spraviť? Ani jedno mi nevonia. Príde mi to neosobné. Ako môže niekto byť hrdý na záhradu, ktorú si sám nevytvoril, hoci s poradou skúsených? Ako môže niekto užívať pozemok s príkazom: „Tu máš hotový priestor, ži tu“? To si mohli rovno namiesto domu prenajať hotel, boli by rovnako v cudzom a možno lacnejšie.
Alebo nedávať do časopisu „cudzie perie“. Ani záhradník, ani majiteľ.
Podobné príspevky
