Prečo nerobíme návrhy záhrad

Je fajn počúvať od návštev, že sme vybudovali peknú záhradu. Najmä ak je to záhrada, ktorá produkuje ovocie a zeleninu, teda potraviny. Ale súčasne je aj potravou pre dušu, teda poskytuje príjemné prostredie, relax. Niekedy sem zabehneme len preto, aby sme sa poprechádzali a dali si šálku kávy či v zime čaju. Naberáme tu energiu pre iné dni a často počúvame otázku: Prečo nenavrhujete záhrady pre iných ľudí? Otázka jednoduchá, no také jednoduché to nie je s odpoveďou.

Existuje veľa záhradných architektov a návrhárov, ktorých si môžete zavolať. Prídu, pozrú a premerajú pozemok a navrhnú vám, čo je moderné. Zaistia terénne úpravy, dovoz kameňov a štrku, rastlín, zasadia kvety, kríky aj stromy a odovzdajú hotovú záhradu. Posadia čo kam chcú a vám ostane potom všetko polievať, strihať, rezať a kosiť.

Takto by sme nevedeli fungovať. Ani ako klient ani ako návrhár. Nemyslím si, že je rozumné odvoziť ornicu, navoziť rašelinu či naváľať kopu kameňov a štrku a donútiť prírodu, aby rástlo v záhrade čo chcem, aj proti jej vôli a prirodzenému prostrediu. Teda fungovať to môže, len to bude stáť nemalé prevádzkové náklady.

U nás to fungovalo tak, že sme prvé týždne pozorovali prírodu, navrhovali a menili plány a sem tam aj niečo premiestnili alebo vykapalo, kým sme mali záhradu, ktorá rešpektuje miestne podmienky. Nie len svetové strany, smer vetra, množstvo slnečného svitu, svahovitosť. Ale aj množstvo vody v jednotlivých častiach záhrady, odkiaľ a kam tečú podzemné prúdy, kde fúka aký vietor, koľko je tam vlhkosti po zotmení. Ešte ani po roku intenzívneho užívania záhrady sme nemali všetky detaily vychytané. Po dvoch sezónach už ako tak rozumieme svojmu pozemku a pestujeme to, čo tu má zmysel, rastie takmer samé a netreba sa silou-mocou pretláčať s prírodou.

Okrem toho, že rešpektujeme danosti pozemku (áno, vyberali sme si pozemok tak, aby vyhovoval naším pôvodným zámerom, aby sme nemuseli záhradu prerábať a umelo udržiavať v neprirodzenom režime), dávame prednosť záhrade, ktorá kombinuje úžitkovosť aj estetiku. Teda nič, čo by vyhovovalo väčšine súčasných záhradkárov. Škoda, každý chce kompletne zoranú záhradu a potom vyšliapané chodníky medzi hriadkami alebo dokonalý zelený trávnik a pri betónových plotoch okrasné kríky, z ktorých sa nedá nič zjesť.

Chcem tým povedať, že veľa ľudí ešte nedorástlo na kombinovanú záhradu, kde sa snúbia okrasné kvety (s podporným účinkom na zeleninu) a úžitkové rastliny skombinované do rôznorodých pestovateľských plôch. Veľa ľudí nechce vymeniť motyku za mulč zo slamy, pretože by mali pocit, že sa záhrade málo venujú, keď ju neokopávajú. Ľudia stále žijú v zajatí klišé o tom, ako má vyzerať „poctivá záhrada“. Vidíme to vždy, keď sa s niekým o záhradníčení rozprávame. U nás to nevyzerá ako na plantáži, napriek tomu máme veľké výnosy zeleniny a snáď v budúcnosti aj ovocia. Návštevy u nás chodia skôr ako po parku. A aj my. Záhrada je pre nás miestom, kde žijeme, nie pracujeme. Práca je len tak, mimochodom, súčasťou života v záhrade.

Navrhnúť oddychovú zónu a jej umiestnenie, navrhnúť hlavný a vedľajší komunikačný koridor, zvoliť oplotenie a vybudovať vyvýšené záhony, vysadiť ovocie rôznych druhov, to samo o sebe nie je žiadny problém. No rozložiť to všetko v priestore si vyžaduje okrem iného aj dobré poznanie pozemku a jeho daností. To sa nedá urobiť za týždeň. A vyžaduje to aj poznanie majiteľov záhrady. A to sa nedá stihnúť ani za mesiac. Preto nenavrhujeme záhrady pre iných. Nemali by sme čas venovať sa svojej záhrade.

Veľakrát sme sa rozprávali s priateľmi o našej aj ich záhrade. Môžeme im navrhnúť zmeny v ich záhrade na základe našich znalostí a skúseností, keď vieme, aký je ten ich pozemok. A keď oni prijmú princípy permakultúry. Vieme, ako nerobiť zo záhrady galeje, ale oázu radosti. A pretože nás to baví, nemáme to ako zamestnanie.