Odoberať
Do záhrady chodím skutočne veľmi rád a preto som v nej naozaj často. Dokonca aj v dni, kedy má hodinku či dve pršať, som v záhrade. Ten čas strávim v dome alebo na priedomí a len sa tak pozerám do priestoru, oddychujem alebo premýšľam. Čo ešte opravím, čo nové urobím. A tak je to celý víkend, tak je to každý deň po pracovnej dobe. Ak ma niekto hľadá, som v záhrade. Či robím niečo alebo oddychujem, užívam si ju.
Jeden taký deň podvečer som sedel v plastovom kresle v našej oddychovej zóne, kde síce ešte nestojí ani gril ani terasa, ale už je tam dočasne krčmový slnečník, aby na nás nepieklo, keď si chceme oddýchnuť. Takže si tak sedím a pozerám sa hore do kopca po záhrade, kochám sa výhľadom, ktorý sme si s priateľkou vybudovali na zelenej lúke. A keď píšem na zelenej lúke, tak naozaj myslím zelenú lúku, lebo tu nič iné okrem ovcami spásanej trávy nebolo. Všetko sme museli sami urobiť. Plot aj bránu, vysadiť dvadsiatku stromov aj zo tridsať rôznych ovocných kríkov. Vyrobil som vyvýšené záhony pre zeleninu, ktorú pestuje predovšetkým priateľka, aj záhony kde sa kombinujú kvety s jahodami či zeleninou. Vďaka tomu naša záhrada hýri farbami v každom kúte a nikde nevidíte „nekončené lány“ jedinej plodiny či ovocia. V takom prostredí oko lahodne spočinie a škodcovia horko zaplačú.
V tom rozjímaní ma osloví susedka za plotom, dvíhajúc sa od svojej motyky, ktorou pleje (podľa lunárneho kalendára v najnevhodnejší čas) burinu na svojich vyholených záhonoch: „Oddychujete?“
Prečo by som oddychoval? Ja nie som unavený, nerobím zbytočnú robotu, nedrhnem, ako si veľa ľudí predstavuje robotu na záhrade.
„Kochám sa,“ odpovedám po pravde a tým považujem zdvorilostnú otázku a susedkinu prestávku nad motykou za ukončenú.
„To by ste museli mať okrasnú záhradu,“ musí mať posledné slovo susedka.
Vrodená lenivosť mi nedovolí vstať zo stoličky, len oči odvrátim od tej úžasnej scenérie a bokom hľadím neveriacky na susedku. Nie je taká stará, aby už bola slepá. Ani nemôže byť taká unavená, že by jej to už nepálilo. A dokonca ani plot nie je taký vysoký, aby cezeň k nám nevidela. Jedine že by tú krásu nevnímala, lebo ona musí plieť, kopať, polievať a furt dokola vo svojej, oproti našej ani nie polovičnej, záhrade.
Veď my s priateľkou už okrasnú záhradu máme!
