Odoberať
Zahrali sme sa na kuriérov. Nie, nechceme začať podnikať v novom odvetví, stále sme záhradkári. Len sme boli požiadaní, či by sme nedoručili jednu vec našim známym. Pôvodnému vlastníkovi už ju nebolo treba, no niekomu ešte môže poslúžiť. Tak sme to naložili do auta a odviezli k nám do záhrady. Popoludní sme zavolali adresátovi, že sa môže u nás pre to staviť, ak si chce urobiť krátku prechádzku, pretože býva naozaj kúsok od našej záhrady. To sme ale netušili, aký zážitok s touto návštevou v záhrade budeme mať.
Päť ľudí toho najširšieho vekového spektra sa objavilo pri našej bráne. A k nášmu prekvapeniu mali záujem si tiež pozrieť záhradu. Prečo nie, previedli sme ich z dvora do záhrady. Tekvicovisko len tak minuli s poznámkou, že aj oni mali vlani tri tekvice. Tri? My sme dopestovali a zjedli alebo rozdali stovku hokkaido tekvíc. Debata o pestovaní a spracovaní tekvíc ich ale nezaujímala. Pozreli si drevenú studňu a pokračovali ďalej k záhonom. Pochválili množstvo priesad plodovej zeleniny a obtrhali ešte nezrelé jahody, ale pochválili ich chuť. Preboha, to ako môžu povedať, že ešte nedozretá jahoda chutí skvel? To aké jahody jedia? Zo supermarketu? Zaujali ich aj mesačné jahody, ktoré sa podobajú lesným, sú nenáročné a rodia naozaj každý mesiac. Asi zabudli, že sme im pred dvomi rokmi dali pár sadeníc v črepníkoch, aby ich mohli pestovať pri svojom dome. Zrejme tie jahody nemajú…
No a pred odchodom od nás zhodnotili našu bezorebnú zamulčovanú záhradu: „Vám je dobre, že vám tu rastie takto zelenina. U nás rastie len burina.“
