OdoberaťHorúce leto je vyčerpávajúce nie len pre záhradu, ale aj pre záhradkárov. Hoci dbáme na pitný režim a v teple aj pravidelne oddychujeme, po zotmení s domov vraciame každý deň síce príjemne, ale unavení. A tak si občas zájdem na jedno orosené do podniku neďaleko bytovky. Zaparkujem auto pred domom a prejdem pár desiatok metrov, aby som zahasil smäd na terase, už v príjemnom chládku. Väčšinou si zrekapitulujem deň, premyslím technické detaily svojich konštrukcií. A nezriedka si vypočujem aj zaujímavosti od vedľajších stolov.
Bolo to v máji, v čase sadenia priesad zeleniny. Teda v období, kedy sa rozhoduje, akú zeleninu budeme neskôr oberať. My si svoje priesady paprík, paradajok aj uhoriek pestujeme sami, preto som sa započúval, aby som zistil niečo nové. Reč pri stole predo mnou sa totiž točila o priesadách, ich kvalite a vhodnosti. Či sú lepšie tie hrubé a veľké alebo sú lepšie tie menšie, ktoré menej trpia presadením a rýchlo dobehnú svojich väčších kamarátov v raste na záhone.
Z celej partie vynikal jeden muž v strednom veku. Vynikal najmä množstvom času, počas ktorého rozprával o priesadách a zatienil všetkých ostatných. Celý čas, čo som sedel kúsok od nich a znižoval úroveň svojho smädu, som sa nevedel rozhodnúť, ktorý z nich je v otázke priesad kompetentnejší a zelenine naozaj rozumie. A ani som nezapočul nejakú informáciu, ktorá by moje znalosti o pestovaní priesad a ich sadení do záhonov posunula na vyššiu úroveň.
No dominantný záhradkár z celej partie sa snažil celú skupinu presvedčiť, že je na priesady skutočný odborník. Než som dopil, začul som jeho rezolútny záver: „Najlepšie priesady sú tie silné a veľké. Vždy vravím žene, aby kupovala len také.“
