Médiá nás v pravidelných intervaloch oboznamujú s údajným Einsteinovým výrokom, že „Keď zahynie posledná včela, ľudstvu zostanú asi štyri roky existencie.“ Čo sa mení, je len doba, kedy máme vyhynúť. Raz je to dva roky, raz štyri a inokedy tri roky po poslednej včele. A ako je to vlastne s tým opeľovaním zeleniny, ovocia, pšenice alebo iných plodín?
Väčšina organizmov na Zemi je tak nastavená, že na „pokračovanie“ rodu sú vždy potrební dvaja jedinci rovnakého druhu, len opačnej „polarity“. Výnimkou sú ľudia, aspoň teda úradne, môžu byť aj rovnakí, nejaké to dieťa si vždy vedia zaobstarať. Že je tam vždy aj jedinec opačného pohlavia, sa „nehodí“ prízvukovať. Ale poďme späť k normálnej prírode. Tento princíp dvoch rodičov platí nie len v živočíšnej ríši, ale aj v rastlinnej. Keď chceme, aby stromy, kríky, byliny mali potomstvo, teda plody obsahujúce semená, musia byť ich kvety, nesúce v strede samičie pohlavné bunky, opelené samčími pohlavnými bunkami, zväčša z inej rastliny rovnakého druhu. Sú ale aj také, napríklad paradajky, ktoré si vystačia samé so sebou, stačí im k tomu vietor, ktorý peľ z tyčiniek na piestik zaveje, prípadne človek, ktorý rastlinou trochu zatrasie. V najhoršom si zopakujeme pokus z hodiny Vlastivedy v treťom ročníku Základnej školy, pomocou štetca z Výtvarnej výchovy prenesieme peľ z jedného kvetu muškátu na druhý kvet. Takže vlastne Einsteinov výrok neplatí, vieme si pomôcť aj sami, bez včiel, a aby sa nemuselo povedať, že Einstein klamal, tak sa radšej hovorí, že to možno ani nepovedal on. Aké politicky korektné.
Aby sme boli korektní voči ľudstvu aj voči rastlinám, musíme povedať, že poradíme si aj bez včiel a celkom isto to zvládneme bez včiel medonosných. Nie sú totiž jedinými opeľovačmi, sú ale jedinými opeľovačmi, na ktorých ľudia aj biznis vedia zarobiť. Ahá, takže odtiaľ vietor fúka, keď sa zase objaví nejaký alarmistický článok, ako včelári málo zarobia, pardón, včely majú problém a ľudia môžu onedlho vyhynúť. Keď im nedáme dotácie. Nie včelám, včelárom.
Tie články, čo sa objavujú s viac-menej železnou pravidelnosťou v informačnom priestore, alarmujú ľudí, že včely trpia chorobami, škodcami, suchom, teplom, vlhkom, zimou a čím všeličím a že keď vyhynú, kto bude opeľovať poľnohospodársku produkciu? A vzápätí je nám podsúvané, ako chudáci včelári trpia, lebo ich drahý med skoro nikto nekupuje, pretože sa tí hlúpi zákazníci ulakomia na lacný nekvalitný a pančovaný z dovozu.
Pekná demagógia, splietať riziko neopelenia s ponosou na neochotu platiť včelárom ich „zaslúženú“ prácu a poukazovať na „vonkajšieho nepriateľa“.
Med je sladký
A nezriedka obsahuje veľa cukru, ktorý včelári včelám podsúvajú namiesto medu, ktorý im ukradli. Aby bolo jasno, včely si produkujú med pre seba, aby mali zásoby na zimu, na výchovu potomstva, ale namiesto medu musia prežiť zimu na rafinovanom cukre. A potom sa sťažujeme, nie my, ale tí hamižní včelári, že im včelstvá hynú.
Ale prečo by sme my, ľudia, mali chcieť med? Sladkú hmotu? Ktorá sa v tele správa ako keby sme jedli repný cukor? Teda prudko zvyšuje hladinu cukru v krvi a to môže spôsobiť problém nie len diabetikom. Slušný človek sa pridávanému cukru vyhýba ako čert krížu nie len v nápojoch, či už sýtených farebných vodách alebo v káve či čaju, lebo nie je nijaký dôvod ho tam pridávať, tak aj v potravinách. Veď načo sa má pridávať cukor do chleba (áno, už aj taký sme videli) alebo do slaniny? Iba ak by bol človek na cukre závislý a pri jedení takýchto potravín mu „chutilo“, teda telo vnímalo prítomnosť cukru, legálnej návykovej látky, na ktorého produkciu berú firmy ťažké dotácie, z daní nás, obyčajných ľudí. A med sa správa presne rovnako v tele ako cukor, takže nie je nijaký dôvod pridávať ho do jedla či nápojov. Okrem teda toho, že ho treba kúpiť a zaplatiť a že mnohým „chutí“. Lebo zdravé to rozhodne nie je, nech si médiá a prestitúti píšu tie svoje bláboly.
Keď včelári nechovali tie enormné množstvá včiel za účelom produkcie a predaja medu s vedľajším účinkom opeľovania rastlín poľnohospodárom, ktorí by im údajne mali byť vďační za to, ako fungovalo poľnohospodárstvo? Keď nebolo toľko umelých úľov s cukrom chovanými včelami, kto zabezpečoval opelenie poľnohospodárskych plodín, zeleniny, ovocných stromov a všetkých tých kvetov na lúkach?
Existujú desiatky druhov divých včiel, nazývaných aj samotárky, ktoré žijú v stenách starých budov, v starých drevených konštrukciách, existujú rôzne motýle a muchy, existujú rôzne druhy čmeliakov. Každý z tohto hmyzu opeľuje iné druhy rastlín, tak je možné, že by sme si úplné vymiznutie medonosných včiel všimli. Minimálne teda pestovatelia dotovanej repky, slnečnice a iných veľkých lánov. Lebo keby sa vrátili k podstate, teda k rôznym vetrolamom na poliach, takzvaným remízkom a podobným „divým“ porastom, tak by tam bolo dosť prirodzeného prostredia aj pre hmyzích opeľovačov, aby nebolo nutné privážať k poliam veľké včelárske vozy.
Aj v bežnej záhrade je možné vytvoriť také podmienky, aby sa tam udomácnili aj čmeliaky aj včely samotárky a chovať si „svoje“ včely v hmyzích hoteloch. Potom má záhradkár istotu, že bude mať svoje stromy, kríky a rastliny opelené aj za nie príliš ideálnych podmienok. Samotárky včely totiž lietajú len v okolí svojho rodiska, nemusia sa starať o celý úľ a tak im stačí málo, preto lietajú aj pri nízkych teplotách. A keďže máme po veľkej záhrade niekoľko hmyzích hotelov aj prirodzených úkrytov pre ostatné opeľovače, nemáme problém s opelením. Zato v starom sade, kde hneď za čerešňami má sused desiatky úľov, sme toho roku nemali ani za vedierko čerešní, lebo keď bolo treba opeľovať, chúlostivé včely medonosné sa chúlili v úľoch, aby im nebola zima na nožičky, chúdence.
Takže pre nás je to jasná úloha, hneď po dokončení dôležitejších úloh vybudovať hmyzie hotely aj pre sad. Nie je to tak časovo náročná práca, ako sa starať o včely medonosné, ale my ani med nechceme, lebo ho nepotrebujeme. Veľakrát sa nám pokúsili darovať pohár medu, ako veľkú vzácnosť, no vždy sme s vďakou odmietli. Čaj nesladíme ani cukrom, pijeme výhradne bylinkový, ale iba z byliniek z nášho pozemku. Rovnako kávu nesladíme, zákusky z margarínu a cukru nepečieme. Nebyť lekvárov, tak ročne spotrebujeme asi kilogram kryštálového cukru, lebo k nám chodia návštevy. Nemali by nám vrátiť alikvótnu časť dotácií?
Pretože nepoužívame ani chemické „ochranné“ postreky na naše rastliny, tak u nás nehrozí, že si zabijeme svoje vlastné včely. Síce susedia na jednu stranu pozemku ich používajú, tak štatisticky nám polovicu divých včiel zlikvidujú, rovnako ako lienky pri postreku proti voškám. Lenže chystáme sa osadiť hmyzie hotely aj na druhú stranu pozemku, takže bude včiel viac a budú lepšie chránené.
Jediný problém s divými včelami je ten, že sa na nich nedá zarobiť. Zato od vás nič nechcú, len aby ste sa do nich nestarali. V podstate ani tie hmyzie hotely netreba budovať. Stačí mať na pozemku staršiu murovanú stavbu, aby si mohli v omietke robiť chodbičky pre potomstvo, alebo nejaký zrubový chliev a pre čmeliaky diery po myšiach v tráve. A nejaké divorastúce kríky a tak. Až keď nemáte nič podobné k dispozícii, je dobré spraviť ten hotel pre včely, aby ste tam prilákali „náhodné okololetiace“ a zväčšili ich počet na svojom pozemku. A pritom nemusí ísť o žiadne honosné a nákladné stavby.
Zaistíte si tím väčšiu diverzitu opeľovačov, kvalitnú a bohatú úrodu a nemusíte vyplakávať v médiách, že chcete dotácie a neviete predať med tak, aby ste na tom zarobili.
Pretože skutočne dobré veci sú naozaj zadarmo.
Podobné príspevky
